Choď na obsah Choď na menu
 


Mačička Cindy

 

 Napíšem vám príbeh, no je to len jeden z mnohých...

Mal to byť taký obyčajný deň, nečakala som nič výnimočné. Vonku pekne svietilo slniečko, ale nakoľko sa už začala zima, bolo poriadne chladno. Išli sme kúpiť pre moju fenku granule, keďže v tej dobe bola dlhodobo na strážení.

Cestou späť si pri ceste pani Černá všimla čierne mačiatko. Ja som si ho najskôr vôbec nevšimla, ale navrhla som jej, že by sme sa mohli otočiť a vrátiť. V tom momente som nečakala, že sa naozaj vrátime. Veľa ľudí si povie, chúďa mačiatko, niektorí ani to nie a potom sú tu aj takí, ktorí keď nejaké zbadajú na ceste, tak ešte pridajú. Nuž ale to je dnešný svet...

Tak sme sa vrátili a zastavili. Mačiatko tam bolo samé, ďaleko od najbližšej dediny, pri ceste na ktorej idú autá dosť rýchlo nato aby stihli zabrzdiť. Nikdy v živote som predtým žiadne zvieratko neodchytila a o mačkách som toho nikdy veľa nevedela. Aj keď na byte sme mali kocúrika a mala som už aspoň trochu odpozorované správanie.

Mačička sa ma samozrejme bála, ja som sa zase bála aby nevybehla na cestu. Najskôr som si myslela, že to nepôjde... Ako presvedčíte mačiatko, že vy ste ten dobrý a u vás mu už nič nehrozí? Ak by nebola mačička zvyknutá na ľudí vôbec, tak by pre mňa bola šanca odchytu nulová. Potom som sa ešte raz pozrela na pani Černú a vedela som, že je to len na mne a na mačiatku. Rýchlo som pochopila, buď ju teraz chytím, alebo  nikdy a skončí ako mnohé, pod kolesami áut... Mačička sa zrazu obtrela o malé kríky a vedela som, že je to jediná šanca. Dala som k nej bližšie ruku a trochu sa obtrela aj o ňu a potom som ju druhou pohotovo, ale opatrne chytila.

Následne som rýchlo nastúpila do auta s mačiatkom v náručí. Mačička sa o mňa veľmi dlho obtierala, bola veľmi vďačná a určite aj šťastná. Začala mniaukať, keďže bruško mala určite úplne prázdne a aj kýchať po tom prechode zo zimy do tepla. No a teraz čo s ňou. Ako prvé ma napadlo, že si ju vezmem domov. No niekedy treba zapojiť aj rozum, mačička bola hladná, potrebovala byť čo najskôr v teple, oddýchnuť si. Pani Černá mala kontakt na jednu pani čo má depozit mačičiek, tak jej zavolala a dohodla sa s ňou, že jej ju privezieme. Po ceste som ešte celý čas premýšľala či si ju vziať alebo nie. No doma som nemala žiadne jedlo pre mačky, mačací záchod, mačičku som nikdy v živote predtým nemala. A v prenoske som mala ešte zachránenú potkanku, ktorú mi priniesla tri dni predtým domov kamarátka a na podnájme ma čakali moje vlastné zvieratká.

Mačičku sme teda odovzdali a chvíľu sme sa rozprávali. Zistila som, že ak ju tam nechám, tak som jej ten život možno nezachránila a tiež, že čiernym mačičkám sa hľadá nový domov ťažšie. Bohužiaľ vírusy sú veľké zlo a hlavne pri väčšom počte mladých zvieratiek. Tak sme sa dohodli, že ju nechá zatiaľ oddelene od iných mačičiek a ja si to ešte celé v ten deň premyslím. Rozmýšľala som nad tým asi 20 minút a dospela som k záveru, že jej bude lepšie u mňa. No nevedela som ako zareaguje spolubývajúca a tiež som sa trochu bála aby náhodou od nej niečo nechytil jej kocúr. A tiež nebyť pani Černej, ktorá mi požičala mačací záchod, prenosku, bola ochotná so mnou opäť mačičku vyzdvihnúť a odviezť ma na stanicu, by som sa pre ňu vôbec vrátiť nemohla.

Keď sme sa pre ňu vrátili, pani z depozitu mi všetko povysvetľovala, dala mi pre ňu granulky, mäso... Kiežby bolo takých ľudí ako je ona čo najviac...

Tým sa ale vlastne nič neskončilo, len sa to všetko celé začalo. Na byte to dopadlo fajn, mačička nevadila a v DO som si ju mohla nechať určite a nakoniec sme sa zhodli, že aj na stálo.

Prvým naším cieľom bolo pribrať, keďže bola úplne podvýživená a tiež kýchala. Dostali sme aj antibiotiká na preliečenie. Zo začiatku bola opatrná, vôbec nič nenaháňala a prvú noc sa odo mňa ani nepohla. Na druhý deň sme ju so spolubývajúcou okúpali a ostrihali sme jej pazúriky. Keďže po nej niečo behalo, hneď som utekala kúpiť pipetu proti blchám. Po pár dňoch už nevyzerala byť taká vychudnutá, no mala dosť nafúknuté bruško. Asi na štvrtý deň som jej kúpila hračky a to bolo radosti, hneď sa v nej prejavil lovec. Pár dní po doliečení prvými antibiotikami som jej dala odčervovaciu tabletku a vykakala škrkavky. Potom dostala ďalšie antibiotiká, keďže ešte nebola úplne v poriadku, medzitým sa jej začali lepiť očká, tak sme dávali aj kvapky do očí. Našťastie jej veľmi chutilo Bambino, takže s antibiotikami problém vôbec nebol.

Keďže som o kŕmení veľa nevedela, tak som sa radila s mnohými ľuďmi a ďakujem všetkým za rady a tipy :). Najťažšou úlohou bolo asi zohnať nejaké kvalitné granulky, ale aj to sa mi nakoniec podarilo a mačička mala snáď lepšiu stravu ako ja :D. Pravidelne dostávala aj surové, varené mäso, konzervy, raz za čas žĺtko z vajíčka... No na cestoviny, ovocie a zeleninu veľmi nebola. Ani s podstieľkou do záchoda to nebolo najľahšie ale aj tú sa mi podarilo nakoniec nájsť, aj za celkom dobrú cenu :).

Po dobratí druhých antibiotík som ju ešte odčervovala a zase som našla škrkavky, ale po poslednom odčervení to už vyzeralo byť v poriadku.

Prešiel asi mesiac a konečne sa mi ju podarilo dať zaočkovať, aj to nás šofér autobusu skoro nevzal do iného mesta kam sme išli na veterinu. Dala som jej spraviť aj testy na FIV a FeLV, ktoré vyšli negatívne a dostala pipetu aj proti svrabu, keďže sa jej na uškách odlupli dve chrastičky.

Keďže mala veľa nevybitej energie a jedna menšia miestnosť bola pre ňu veľmi malá snažila som sa jej nájsť nový domov. Nikto sa žiaľ neozval a keď som musela prísť na Vianoce domov, tak sa moje zachraňovanie bohužiaľ veľmi nestretlo s pochopením. Nakoniec mačička poputovala do depozitu, ale teda kompletne očkovaná, zdravá a verím, že nakoniec našla skvelý domov.

Tento článok som nepísala ako návod podľa ktorého sa riadiť, keďže je to prípad od prípadu a každý je iný. No za účelom aby si každý vedel predstaviť aká je to zodpovednosť a ľahostajnosť tých čo zvieratká vyhodia, alebo nezabránia nechceným mačiatkam kastráciou. Ktovie prečo bola Cindy vyhodená, pravdepodobne prežila pár nocí v tej zime a ak by sme ju nevzali, tak by to určite neprežila. A ktovie či sa nad tým ten človek vôbec zamyslel, koľko trápenia jej tým spôsobil a aký kúsok ju delil od smrti.  Niekto tvrdí, že mačka má 7 životov, iný 9, v každom prípade Cindy si už minimálne dva vďaka nezodpovedným ľudom minula. Mala šťastie, ale iné to šťastie nemajú...

 

Obrázok

 

Bohužiaľ sa nedá zachrániť všetky zvieratká, keďže ľudí ktorí ich vyhadzujú a ubližujú je viac ako tých na druhej strane. Tí ktorí zachraňujú bohužiaľ aj napriek všetkej snahe nestíhajú. Útulky sú preplnené, dočasky tiež a takto v zime ich vonku nečaká nič iné len hlad, trápenie a smrť. Niekto si povie, že veď sú to len zvieratká, ale čo sme my ľudia? Dal nám niekto právo ubližovať? Aj oni cítia, majú také isté potreby ako my ľudia, len majú jednu smolu, že sa nedokážu postarať samy o seba. No a my čo sme zato zodpovední sa im veľa krát otočíme chrbtom a čo asi vyrastie z detí, ktoré im ubližujú? Ako sa budú správať k ostatným ľuďom a prírode? Možno si teraz myslíte, že už ste o tom toľko počuli a čítali a že vás to ani nezaujíma. No prečo sa to potom deje stále dookola?

Zvieratká sú žive tvory a preto by sme si mali dobre zvážiť, či sa o ne chceme starať, alebo nie.

Ak nechcete mačiatka, alebo šteniatka a neviete zvieratká ustrážiť, tak ich dajte prosím aspoň kastrovať. Podľa mňa chov bez PP nemá veľký zmysel... Veď v útulku je toľko pekných zvieratiek, tak načo množiť ešte ďalšie...

Zabránite tým toľkým zbytočne zmareným životom, že to zato určite stojí. A aj finančne sa to oplatí viac ako keď iní musia potom investovať do často chorých, zanedbaných zvieratiek oveľa väčšie sumy ako je jedna investícia do kastrácie...

 

© Jesie 29.01.2017